Bariérovo-bezbariérové športové hry v Lučenci

09.07.2013 10:45

Bariérovo- bezbariérové športové hry v Lučenci

Slnkom zaliaty Lučenec privítal v dňoch 4-6. júla 2013 účastníkov športových
hier zdravotne postihnutých z celého Slovenska. Asociáciu polio zastupovali Alicka Suchá, Anka Chochúlová  a 2 manželské páry – Šebianovci a Kӧbӧlovci odhodlaní  zabojovať so cťou.
Možno budem kritická, ale dovolím si napísať všetko tak, ako bolo, lebo je potrebné, aby si organizátori spytovali svedomie.
Keďže sme s manželom prišli medzi prvými, museli sme
akať, kým z 2 dverí zbijú nájazdovú rampu pre vozíčkárov a až tak nás ubytovali. Po príchode do bunky, ktorú tvorili 2 izby dvoj a trojposteľová, sme  ostali stáť v nemom úžase a v duchu som si kládla otázku, čo všetko dokážu študenti. Izba so špinavými stenami, poličky počarbané odkazmi, sedadlá stoličiek hrajúce rôznymi farbami, na dverách skríň  petlice, lebo im chýbali vložky s kľúčmi. Šťastie, že postele boli zánovné s čistým oblečením. Po príchode do WC som sa nestačila diviť – aby sa dalo stiahnúť, na krátkom špagátiku bolo zavesené umelohmotné niečo. čo pripomínalo paličku. Že si treba dať pozor pri zatváraní dvier  od WC sa u nás presvedčila Alicka, ktorej ostala kľučka v ruke. Jediná zástrčka bola nad umývadlom.
S hygienou to bolo zložitejšie, lebo jediná sprcha, ktorá slúži pre 30 študentov a teda aj rovnaký počet účastníkov bola na chodbe a kľúče od nej boli na vrátnici. Skúsenosti so zháňaním kľúča mala Alicka s Ankou, keď nejaký pán zobral kľúč a nebolo ho. Na našom poschodí sprchu otvorili až 2. deň. Preniesť stoličku k umývadlu nebolo možné, lebo priechod bol užší ako stolička. A tak moje ubolené a uchodené nohy ostali v hanbe.
Mysleli sme si, že stravovanie bude pod nosom, lebo oproti sa týčila budova s nápisom jedáleň, ale mýlili sme sa. Ak sme chceli mať brucho plné, museli sme asi 500 m absolvovať peši.  Pre zdravého človeka prechádzka, ale pre nás a tých, čo boli po amputácii utrpenie.
Priala by som si, aby tí, čo zabezpečovali toto podujatie si vypočuli komentáre : „ Bože, koľko to ešte je“, V živote som toľkoto peši neprešiel“, To nevedeli niekde inde vybaviť stravu a ubytovanie?  A to nehovorím o opuchnutých rukách a vodových pľuzgieroch  na dlaniach, ktorým som sa nevyhla ani ja.
Vstup do jedálne však tiež nebol bezbariérový, skúsila som najprv prejsť po schodoch, ale kým som ich vyfučala, mala som dosť. A tak od večere sme sa s Jankou, tak, ako vozíčkari, vozili nákladným výťahom, ktorým vyvážajú stravu.
Vďaka ochote kuchárok, ktoré kričali „ Ťaháj“ kolegyniam hore,  sme sa  dostávali do jedálne. Našu obsluhu tvorili manželia a poďakovanie patrí kuchárovi a kuchárkam, ktoré zasýtili náš hlad veľkými a chutnými porciami.
Ku cti Lučenčanom slúži to, že podujatia sa zúčastnila primátorka mesta PhDr. Pivková, ktorá sa na začiatku športových hier prihovorila účastníkom. Boli prítomní aj   poslanci Banskobystrického samosprávneho kraja za Lučenec  Mgr. Czúsz, Ing. Hámorník, ako i poslanec mestského zastupiteľstva MUDr. Mičko, ktorý so svojou sestričkou sa staral počas súťaží o naše zdravie.
Športové súťaže prebiehali v areáli tamojšieho gymnázia B. S. Timravy. Súťažili sme v hode granátom, hode na basketbalový kôš, šípkami na cieľ, hádzaní  na kolky, ktoré sa konalo vo Fiľakove, ďalej to bola streľba zo vzduchovky a hádzanie krúžkami na kolíky, pre vozíčkarov  slalom na rýchlosť a medzi kolíkami.
Súťaženie tiež nebolo domyslené, lebo je ľahšie pretekať  človeku, ktorý má
chorú chrbticu, alebo „ náhradný diel“ v tele v podobe endoprotézy a  takému, ktorý ledva drží stabilitu a musí sa opierať pri hode ešte aj o palice. Nám sa s Jankou stalo aj to, že sme išli hádzať granátom medzi prvými. Vzdialenosť pre ženy aj mužov bez rozdielu postihnutia bola vtedy 10 m, keď sme sa asi po 15 min. vrátili,  ženy hádzali  už z 8 m. Skúšali sme hádzať aj krúžkami na kolíky, ale keď sme videli, ako sa dokážu „ napriahnúť“ niektorí tzv. zdraví  súťažiaci, tak sme skonštatovali, že ak nechceme skončiť napichnuté na kolíku, skúsime si to len pre dobrý pocit.

Dušan s Jankom súťažili v streľbe zo vzduchovky a tým sa darilo. Ako na fotografii  vidíte  Dušan nastrieľal 75 nástrelov a skončil na 2. mieste, len jeden nástrel za víťazom. Hádzali ešte aj krúžky na kolíky, Dušan na kôš  a  aj graná-
tom, ale bez umiestnenia.
Večerný program prvého dňa patril oficiálnemu privítaniu, kultúrnemu programu a oceňovaniam od Slovenského zväzu zdravotne postihnutých, ktoré odovzdávala predsedníčka Ing. Vrábľová a primátorka Lučenca PhDr. Pivková.
Za našu asociáciu zlatú medailu pre Jožka Daneka prevzala Alicka.
Podujatie sa konalo v meste, asi 800 m od ubytovne a keďže sme sa ho chceli zúčastniť, musel sa Dušan zahrať na taxikára.
Dopoludňajší program druhého dňa patril informáciám, ktoré nám podali pracovníci Úradu práce, sociálnych vecí a  rodiny z Lučenca na čele so svojim riaditeľom. Informovali nás o kompenzačných príspevkoch, možnostiach ich poskytovania, o možnosti vzniku chránených dielní, pracovísk, ich financovaniu a ochotne zodpovedali na otázky, ktoré im boli položené. Nezabudli však dodať, že hovoria podľa toho, ako je to v Lučenci. Ing. Vrábľová požiadala riaditeľa UPSVaR, ktorý si poctivo zapisoval pripomienky, aby ich tlmočil na zasadnutí riaditeľov. Popoludní bol voľný program, organizátori nám odporučili návštevu pamiatok v ich meste, možnosti kúpania v obci Radzovce, prechádzku  po ich parku, ktoré sme však nevyužili. Chodenia sme mali za celý čas dosť a tak sme radšej oddychovali.
Večerný spoločenský program spríjemnili svojimi piesňami a rozprávaním vtipov Dušan Grúň a rozprávač Vitáloš, ktorý moderoval aj bohatú tombolu. Pomedzi hudbu a tanec boli ocenení aj víťazi jednotlivých športových súťaží. Fortuna však nám nebola naklonená, ale ako hovorí porekadlo, kto nemá šťastie v hre, má šťastie v láske.
Posedeli sme, popočúvali hudbu a keďže ďalší deň boli už len raňajky  rozhodli sme sa pre večerný odchod domov.
Ako sme smutne skonštatovali na podujatí bolo viac tzv. zdravých ľudí, ktorí si vládali aj zatancovať, ako tých o paliciach a na vozíčkoch pre ktorých by takéto podujatia mali byť, keďže v  menších mestách, obciach športového a kultúrneho vyžitia pre ŤTP je ako šafránu


                                               

                                                                                  D. Kӧbӧlová